Fúha, nestačím sa zo seba diviť, že som vôbec našla heslo na tento blog. Ale si hovorím, že reku návrat späť, tak sa znovuzrodím a znovuzverejním:-)
Informácie o mne sú už kvalitne staré a zapadnuté prachom. Veľa vody pretieklo, veľa sa toho v mojom živote zmenilo a udialo. Keď tak čítam tie staré príspevky, prepadá ma nostalgia a vraciam sa späť do môjho dočasného írskeho domova. Vlastne nie je deň, aby som sa v myšlienkach nevrátila späť. Veď človek tam čo to zažil a strávil dosť času nato, aby to stálo aspoň za spomienku. Najmä, keď sú to také veci, čo mnou pohli, okresávali ma a menili.
V júni 2011 tomu budú 4 roky, čo som sa z Írska vrátila späť na Slovensko, do môjho rodného mesta, do Prešova. Rozhodla som sa tak dobrovoľne, asi aj po pocite vyhorenia. Vedela som, že tam nebudem na večnosť, vlastne ma tam ani nič nejak nepripútalo. Ja som proste vedela, že je to medzizastávka v mojom živote. Ale musím povedať, že k Írsku mám blízky vzťah. Pár krát potom ako som odišla som sa aj vrátila, ale len na "holidays". A momentálne bude asi aj viac dôvodov chodiť častejšie, lebo Majka moja mladšia sestrička tam žije a pracuje a jej polovička je Ír so Sverného Írska. To je paradox. Všetky sestry Klimovie sme si čo to odžili tam a takto to v súčasnosti je, pokiaľ nejaká "motyka nevystrelí" :-)
Po návrate v júni 2007 som sa dosť kvalitne musela spamätávať z kultúrneho šoku, ktorí zažili asi všetci, čo žili načasy mimo SR. Musela som začať riešiť svoju situáciu, prácu a realitu, že opäť pri rodičoch. Vyzerá to, akokeby som sa sťažovala, ale vy ľudia, čo ste to zažili, tak chápete. Človek nezamestnaný, cesta rovno na Úrad práce, máte zo seba pocit, že ste na HO... a nikto o vás ani nezakopne. Nakoniec po roku sa Úrad práce stal mojim zamestnávateľom na obdobie 2,5 roka, aká irónia. Tak som aspoň pochopila ten kolos okolo hľadania si práce, a všetky veci súvisiace s tým dobrá skúsenosť a hlavne dobré kontakty, keď treba niečo "sociálne vybavovať". Takže ďakujem Pánu Bohu. Na Úrade práce už síce viac ako pol roka nepracujem (opäť zmeny, abz som sa nenudila a nezaspala na vavrínoch), ale stále som mala také dozvuky, a ľudia ma kontaktovali, keď potrebovali nejaký kontakt - úsmevné veci. Sranda je, že som sa opäť ocitla na ÚP opäť ako klient, ale už aspoň odborne podkutý - také veci prináša sám život, aby sme vedeli pružne reagovať na túto dobu. Sú to šoky, ale proste musíš sa prispôsobiť a bojovať opäť o prežite. Hľadala som si novú prácu, modlila sa za to. Proste ťa prestane baviť toľko mesiacov byť doma, ak si zdravý a trochu normálny človek prácu potrebuješ pre svoj mentálny vývoj. Momentálne robím terénneho sociálneho pracovníka s Rómami v Chminianskych Jakubovanoch. To Pán Boh tak zamiešal, ja verím. Pokračovanie nabudúce. Čakám na vaše komentáre ....
Informácie o mne sú už kvalitne staré a zapadnuté prachom. Veľa vody pretieklo, veľa sa toho v mojom živote zmenilo a udialo. Keď tak čítam tie staré príspevky, prepadá ma nostalgia a vraciam sa späť do môjho dočasného írskeho domova. Vlastne nie je deň, aby som sa v myšlienkach nevrátila späť. Veď človek tam čo to zažil a strávil dosť času nato, aby to stálo aspoň za spomienku. Najmä, keď sú to také veci, čo mnou pohli, okresávali ma a menili.
V júni 2011 tomu budú 4 roky, čo som sa z Írska vrátila späť na Slovensko, do môjho rodného mesta, do Prešova. Rozhodla som sa tak dobrovoľne, asi aj po pocite vyhorenia. Vedela som, že tam nebudem na večnosť, vlastne ma tam ani nič nejak nepripútalo. Ja som proste vedela, že je to medzizastávka v mojom živote. Ale musím povedať, že k Írsku mám blízky vzťah. Pár krát potom ako som odišla som sa aj vrátila, ale len na "holidays". A momentálne bude asi aj viac dôvodov chodiť častejšie, lebo Majka moja mladšia sestrička tam žije a pracuje a jej polovička je Ír so Sverného Írska. To je paradox. Všetky sestry Klimovie sme si čo to odžili tam a takto to v súčasnosti je, pokiaľ nejaká "motyka nevystrelí" :-)
Po návrate v júni 2007 som sa dosť kvalitne musela spamätávať z kultúrneho šoku, ktorí zažili asi všetci, čo žili načasy mimo SR. Musela som začať riešiť svoju situáciu, prácu a realitu, že opäť pri rodičoch. Vyzerá to, akokeby som sa sťažovala, ale vy ľudia, čo ste to zažili, tak chápete. Človek nezamestnaný, cesta rovno na Úrad práce, máte zo seba pocit, že ste na HO... a nikto o vás ani nezakopne. Nakoniec po roku sa Úrad práce stal mojim zamestnávateľom na obdobie 2,5 roka, aká irónia. Tak som aspoň pochopila ten kolos okolo hľadania si práce, a všetky veci súvisiace s tým dobrá skúsenosť a hlavne dobré kontakty, keď treba niečo "sociálne vybavovať". Takže ďakujem Pánu Bohu. Na Úrade práce už síce viac ako pol roka nepracujem (opäť zmeny, abz som sa nenudila a nezaspala na vavrínoch), ale stále som mala také dozvuky, a ľudia ma kontaktovali, keď potrebovali nejaký kontakt - úsmevné veci. Sranda je, že som sa opäť ocitla na ÚP opäť ako klient, ale už aspoň odborne podkutý - také veci prináša sám život, aby sme vedeli pružne reagovať na túto dobu. Sú to šoky, ale proste musíš sa prispôsobiť a bojovať opäť o prežite. Hľadala som si novú prácu, modlila sa za to. Proste ťa prestane baviť toľko mesiacov byť doma, ak si zdravý a trochu normálny človek prácu potrebuješ pre svoj mentálny vývoj. Momentálne robím terénneho sociálneho pracovníka s Rómami v Chminianskych Jakubovanoch. To Pán Boh tak zamiešal, ja verím. Pokračovanie nabudúce. Čakám na vaše komentáre ....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára